Anjeli či pomocníci?

Už len málokomu je neznámy pojem anjel. Svet je dnes doslova sfanatizovaný anjelomániou. Anjelov nájdeme všade: na hrnčekoch, kľúčenkách, obrázkoch, darčekových taštičkách, na perách... a najmä v knihách. Anjeli sa stali doslova marketingovou modlou biznisu nášho desaťročia, a nemožno si nevšimnúť, že úspešnou. Žeby sme konečne začali hľadať..?

Z kníh sa dozvedáme o anjeloch strážnych, ktorí každú sekundu svojho bytia neustále bdejú nad človiečikom, ktorý sa predsa musí láskyplne vyvíjať... veď má na to právo! A ten, kto sa mu opováži oponovať, je bez milosti „predhodený psom“ a vystavený či už skutkom alebo v myšlienkach takému nepriateľstvu a zúrivosti, že je až zarážajúce, čoho všetkého sme schopní, ak je niečo inak, ako naše prianie „moja vôľa staň sa!“

Človek je vo svojej podstate tvor veľmi nevďačný a zdá sa, že aj nepoučiteľný. Veď načo sú nám stovky inkarnácií, ak na seba neustále nabaľujeme nové viny bez toho, aby sme rozuzlili tie staré... Človek, ktorý sa na jednej strane nazýva ťažko skúšanou dušičkou bez toho, aby bádal prečo je to tak a snažil sa o zmenu, je na druhej strane dušičkou s takým egom, že jeho rozumová činnosť dávno porazila opovážlivú výšku babylonskej veže. A tak namiesto neustálej práce na sebe sa radšej nechá ukolísať vetami o tom, aké je naše vnútro nesmrteľné a ako sa budeme vyvíjať donekonečna... To je však omyl! Donekonečna to nebude, lebo všetko má svoj koniec. Prečo by mal byť vývoj ľudského ducha výnimkou?

Ujasnime si teda pojmy o anjeloch: Anjel nemá fyzické telo, a keď sa chce prejaviť človeku, urobí to tak, že hýbe jeho obraznosťou; vnukne mu obrazy, ktoré svojou formou zodpovedajú významu toho, o čo ide. Nemôžu teda bezprostredne pôsobiť na našu fyzičnosť, ale iba na našu predstavivosť alebo životné procesy v našom tele, alebo v prírode. Aké ponaučenie z toho pre nás teda plynie? Keďže anjelské bytosti nepôsobia priamo na hmotu, môžeme zabudnúť na všetky anjelské tabuľky, ktoré nie sú ničím iným než novou podobou špiritistických doštičiek na vyvolávanie duchov; dokonca sú im dosť podobné, ak nie úplne totožné. Zabudnite aj na anjelské písmo, na komunikáciu s anjelmi, na anjelské čísla či odkazy, pretože sa vám môže veľmi ľahko stať, že bez čísel alebo odkazov od vašich takzvaných anjelov sa nepohnete ani na krok, začnete vidieť znamenia aj tam, kde nie sú, a skutočný život a poznanie vám pretečie pomedzi prsty ako piesok z púšte... Tadiaľto cesta jednoducho nevedie.

Nenechajte sa klamať a zavádzať, nepchajte vrecká peniazmi ľuďom, ktorí nemajú poznanie o zákonoch Stvorenia, len jednoducho využili príležitosť. Nehovorím, že anjeli nepomáhajú, že nestoja pri nás ak potrebujeme pomoc. Hovorím len to, že sa neprejavujú žiadnymi pozemskými prostriedkami. Jediné možné a bezpečné spojenie s nimi je spojenie duchom, rovnako tak, ako sa máme spájať so svojím Stvoriteľom. Potrebujete snáď pri modlitbe špiritistickú tabuľku?

Spojenie s duchovnými bytosťami môže dosiahnuť len ten, kto sa snaží o duševnú čistotu, o čistotu myšlienok, a načúva tichému hlásku, ktorý nazývame svedomím. To je cesta, ako sa s nami dokážu anjeli spojiť.

Anjeli... Vysoko veru rúbeme. A pri tom sme zabudli na tých, ktorí stoja najbližšie po našom boku, a ktorí vždy určitý čas, dokým sa niečo nenaučíme, neodhodíme, nepochopíme, nám pomáhajú. Naši pomocníci.

Pomocníci sú ľudskí duchovia tak ako my, avšak už nezaťažení pozemským telom; sú to tí, ktorí prešli bránou smrti na druhú stranu. Vždy sú s nami spojení na základe rovnorodosti určitých povahových vlastností, spravidla tých negatívnych, s ktorými nám pomáhajú bojovať. Oni sami tiež prežívali rovnaké neduhy a negatívne povahové vlastnosti, aké máme odložiť aj my. Preto nás dokážu dokonale pochopiť a správne naviesť, za predpokladu, že počúvame a chceme počuť. Oni sú ďalšou časťou toho tichého hlasu svedomia, a prostredníctvom neho nás ticho nabádajú a vedú. Avšak ani oni nám nemôžu nasilu vstupovať do života a niečo nám nútiť, pretože sú podrobení základnému zákonu, a tým je rešpektovanie slobodnej vôle človeka. Keď ten tichý hlas nepočúvame alebo napriek jeho naliehaniu urobíme opak (každý predsa pozná výčitky svedomia), stoja pri nás, a znovu prežívajú bolesť svojho niekdajšieho konania; bez odsudzovania a výčitiek voči nám, pretože sami tým, čím prechádzame, prešli.

Možno mnohí budú mať námietky voči tomuto postoju a budú poukazovať na to, že ich tabuľka, anjelské písmo, prípadne odkazy, nikdy neklamali. Samozrejme, môžu mať pravdu. Vysvetlím prečo. Okolo našej zeme, alebo niekedy ešte aj na zemi, uviazli milióny duší, ktoré k hmotnosti púta určitý sklon alebo sklony. Tieto dušičky nemusia byť vyslovene zlé; pripútať k zemi nás môže čokoľvek – napríklad pôžitok z jedla, fajčenia, prílišná závislosť na našich drahých, závislosť na majetku, či príliš skorý odchod spôsobený napríklad drogovou závislosťou (čo je fenomén našej doby). A tak sme neustále obklopení duchmi jedlíkmi, fajčiarmi, alkoholikmi, zakomplexovanými, ctižiadostivými, zakríknutými, závistlivými, zúfalými a podobne, podľa toho, akí sme my sami. Tieto duše sa jednoducho znovu zdržiavajú len tam, kde nájdu rovnorodosť, teda rovnaké sklony, aké mali, kým žili v telách. Keď teda hľadáme radu, pre nás bytostne dôležitú, a vezmeme si na pomoc tabuľku s anjelským písmom a hľadáme odpovede, kto sa nám ozve?

„Samozrejme najskôr si toho môjho anjela preverím, aby som mal istotu,“ povie si človek. Ale... preveruje ho pomocou tabuľky. Je to účinné? Nebudú mať väčšiu šancu sa prejaviť cez takú hmotnú pomôcku práve duchovia, ktorí majú na sebe navešaných ešte veľa hmotných túžob, ako anjeli, ktorí pôsobia v rovine ducha? Aj každá naša myšlienka okamžite nadobúda formu, a v jemnejšej hrubohmotnosti, alebo v takzvanom astrále, sa naše myšlienky zrkadlia ako na hladine jazera, a ľudia nemajúci fyzické telo, teda duše, dokážu tieto myšlienky s ľahkosťou čítať. Preto pre nich nie je ťažké promptne zareagovať hoci aj na ešte nevyslovenú otázku. A tak dostávame odkazy od našich „anjelov“ – zosnulých ľudských duchov, ktorých identita je sporná, neuvedomujúc si, že sa tak pohybujeme po veľmi tenkom ľade.

Je prirodzené hľadať odpovede, treba len zvoliť správnu formu. Takže sa naučíme radšej vyciťovať, riadiť sa citom a nie rozumom, začneme počúvať hlas svedomia, a možno sa postupne prepracujeme aj k inšpirácii dávanej zhora zo Svetla. Vtedy však už prichádzajú iní pomocníci...